bella

Nesledujem veľmi, čo práve letí, čo sa práve nosí, ako sa treba cítiť a čo si práve treba myslieť, aby bol jedinec „in“, je mi to jedno, veď viete. Ale jedno ma už začína štvať. Najprv som si z toho robila srandu, ale čím ďalej, tým viac mi je jasné, že to nie je v poriadku. Ba čo viac, že je to choré.

Detičky, hovorím o tých z vás, čo si kreslíte pod oči roztečené slzy a vo voľnom čase si režete žily. Emáci, tak volajú decká, ktoré si dlhou ofinou chcú uhnať doživotné škúlenie a ktorí si do zošita zo slovenčiny kreslia dýkou prebodnuté srdcia a mŕtve motýle. Hovorím o deťoch (lebo to sú deti), ktoré si namiesto úsmevu zvolili za nejlepšieho priateľa plač, ktoré majú pocit, že umelo temné piesne o smrti a nešťastí im pomôžu dostať sa z depresie, ako som si prečítala na jednom emoblogu ( more, to bolo čtivo, striedavo som si ťukala na čelo a chytala záchvaty smiechu, sorry...). Vraj EMO je spôsob, akým vyjadriť svoje pocity, vraj je to štýl ľudí, ktorí sa nehanbia za svoje emócie. Dobre, snáď vtedy v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, kedy sa výraz emo začal používať (správne, nevynašli ho pomaľované tváre z My Chemical Romance a AFI, to je prekvapko, čo?), to tak aj bolo, ale čo je to dnes??

Decko, čo mu ledva minulo 15 rokov si nacvičí terrasmutný pohľad a prinúti sa vidieť všetko okolo seba načierno. Teraz ma nezabíjajte, ja viem, že byť vo vašej koži nie je ľahké, všetci sme tým prešli, ale jedno vám poviem a z tým si stojím: ak máš problém, tak ti určite nepomôže to, že si z toho problému spravíš svoj životný štýl. Trápiš sa pre lásku? A kto sa netrápi? Väčšina z vás je taká mladá, že neviete nič o skutočnom živote, väčšina z vás sa prvý krát zamiluje, sklame sa  (čo je prirodzené, máte 15, ste nezrelí, to sa chcete hneď brať? Chápem, že toto je drsný nadhľad, ale tak to je), a už aj má vlasy na čierno, číny so smrťkami, na plochu si dá ako pozadie obesených milencov a do lavice vyrýva nápisy ako Life is Pain a tak ďalej...

 To vám pomáha? Pomáha vám nejako to, že si od mladého veku vtĺkate do hláv, že v živote ide len o to pretrpieť bolesť a zomrieť, že vás nikto nie je schopný milovať, hľadať na sebe chyby? V hĺbke duší veríte, že to tak nie je, ale aj tak to o sebe vyhlasujete, Je to teda otázka módy? Teraz si poviete, že ja som asi vyrastala pod nebom bez mráčika, ked mám také názory, čo sa ja mám čo vyjadrovať k trpiacej mládeži?!

Nebolo to tak, no ked som ja precházala tým, čím teraz prechádzate vy, nebolo také rozšírené to, čo vy teraz nazývate svojim prístupom k životu. Naša generácia sa s tým vyrovnávala akosi inak, ja neviem, vtedy, ked sa dievča trápilo pre chalana, zverilo sa najlepšej kamoške, ale určite sa nesnažilo, aby to každý vedel. Každý aspoň raz zažil či už priame, alebo nepriame odmietnutie, každý sa s tým musel vyrovnať a teraz príde to, čo sa v semestrálnych prácach nazýva „vlastný prínos“, výsledok vlastného pozorovania javu, ktorý rozoberáš.

 Takže:

 1) Je veľa vecí, ktoré ti spôsobia, že sa cítiš na nič: rodina, škola, priatelia a nakoniec aj tá láska. Ale tú vynechaj, lebo každá ťa niečo naučí. Nesmieš ten cit zobrať, zabaliť do čiernej handry a postaviť ho na piedestál s mramorovou ceduľou Kráľovná bolesti, lebo nakoniec presvedčíš sám seba, že to tak je. A ono  to tak NIE JE! Ani mne to nevyšlo, dosť dlho som z toho bola mimo, ale teraz som múdrejšia, lebo mi to ukázalo, aká som a ako reagujem na isté podnety. Táto skúsenosť, aj ked sa nikdy nedostala z platonickej roviny do n-rozmerného priestoru, mi otvorila oči. Aj ked nenaplnená, vyniesla ma k hviezdam a ukázala mi krásu života, oblohy, stromov, kvetov, trávy, vetra, slnka, dažďa, hmly a dúhy. Prekvapená som zistila, že viem ľúbiť a nič za to nechcieť, a že aj ak nenájdem odozvu, láska sa nestratí. Pamätáte sa, čo ste sa učili na fyzike o energii? Energia sa nikdy nestratí, len sa transformuje z jedného druhu na iný. Láska je energia - potrebuje byť opätovaná, no ak nie je, nezomrie. U mňa sa premenila na lásku k miestu, kde žijem, kde pracujem, študujem, k zvieratám a veciam. Vy robíte osudovú chybu-meníte a stotožňujete ju s bolesťou.

 2) Svet okolo teba je plný krás, ktoré neuvidíš, ak sa im neotvoríš. Dnes som išla po dlhej dobe cestou, ktorou som chodila štyri roky každé ráno do školy a každé popoludnie zo školy a civela som okolo seba ako šibnutá, lebo v čase, ked som chodila na gympel som bola ako vy, všetko bolo pre mňa sivé, a nikdy som si nevšimla, aké krásne sú stromy lemujúce stúpajúcu cestu.

 3) Smútok je potrebný, čistí dušu, niekedy ma prepadne a neviem mu odolať, vtedy jednoducho plačem, plačem v noci, lebo viem, že ráno sa prebudím silná a čistá. Ale nie je to priateľ.

 4) Obklop sa ľuďmi, s ktorými sa môžeš smiať, nie takými, ktorí ťa nútia plakať, aby si zapadol. Lebo ked budeš starší, lepšie sa ti bude spomínať na to, ako si sa kamošom rehotal na ICQ do tretej ráno na hlúpostiach ako na to, ako ste s kamoškou strávili hodiny vymýšľaním depresívnych príbehov, čo si dáte na bolg.

Takže toľko názor 21-ročnej starenky, decká, vezmite si z toho, čo chcete, mávnite nad tým rukou a pomysite si, že vám nerozumiem tak, ako vám nerozumie nikto, ale pamätajte, aj Kurt Kobain to furt vykrikoval a skončil s mozgom na kúpeľňovej dlážke (nezrovnalosti riešiť nejdem). Tešte sa, že ste tu, každý deň môže byť posledný, nečakajte, kým sa vám stane niečo, čo vám to definitívne potvrdí. ŽITE!